I keď futbal nebol dôvod, prečo sme prišli do Madridu, známy, u ktorého sme bývali, je fanúšikom Atletica Madrid. Večer pred zápasom sme sedeli na pive a prišla reč práve na futbal. Spomenul, že na druhý deň sa hrá zápas, a keď sme prejavili záujem vidieť ho, povedal nám, že sa pokúsi zohnať ‘fanúšikovské’  lístky od kamarátov. Tak sa aj stalo, podarilo sa mu zohnať tri lístky so zľavnenou fanclub cenou, tj. 15 eur. Keďže sme boli štyria, ešte sme zobrali jeden klasický za 25 eur, a tak nás to celkovo vyšlo okolo 18 eur na jedného.

Na štadión sme sa dostali metrom, keďže náš známy býva v centre Madridu a štadión je viac na okraji. Už v metre sme stretávali fanúšikov, po poslednej stanici čo sme brali, bolo viac menej zaplnené už len ľuďmi, čo išli na futbal. Štadión bol možno 5 minút od zastávky metra, ale ulice boli preplnené ľuďmi mieriacimi na štadión, takže nám to mohlo trvať 10-15 minút kým sme sa tam dostali. Po ceste bolo hneď niekoľko stánkov so šálmi a suvenírmi. Pred štadiónom sme stretli kamošov nášho známeho, ktorí nám predali lístky a dali sme si pivo a whisky. Bol tam taký kvázi bar, ktorý mal okienko do von, kde sa dali objednať nápoje v plasťákoch. Na počudovanie, sme na nápoje čakali možno tak 5 minút, čo pri množstve ľudí, ktorí tam boli, je až neuveriteľné. Aké boli presné ceny neviem, lebo to bral nášho španielskeho známeho kamarát, my sme mu len hodili 10 evier, takže neviem vôbec.

Pred zápasom bola v okolí štadióna celkom pokojná atmosféra, neboli ani dáke pokrikovačky, nič zaujímavé sa nedialo. Ešte predtým ako sme sa presunuli k nášmu sektoru (neboli sme priamo v kotli), som si nabudená atmosférou kúpila šál. Treba povedať, ze stánok bol celý obvešaný rôznymi šálmi, takže vyberať bolo z čoho. Ceny sa pohybovali od 8 do 20 eur, záležalo od typu. Ja som si zvolila klasickú ‘slovenskú’ cenu 10 evier. Potom sme sa už presunuli do nášho sektora. Pred štadiónom bola slušná rada tiahnúca sa na druhú stranu cesty, ale tak ako aj s pivom, všetko šlapalo ako hodinky a dnu sme boli možno za 5 minút. Pri vstupe mi jedným očkom pozreli do kabely, ale žiadne osobné prehliadky ani nič podobné. Kebyže chcem, tak v tej taške môžem mať v podstate hocičo. Možno vo fans sektore je prehliadka prísnejšia, neviem.

Vyšli sme po schodoch hore a tesne pred tým ako vstúpiš na štadión bol ešte malý bufet, ale pokiaľ viem, tak alkohol sa tam nepredával, iba nejaké občerstvenie, tekvicové semiačka a pod. (veľmi obľúbené tam, musím povedať). Vyšli sme do vyšších radov a užívali si slniečko (to ešte bolo celkom teplo) a čakali na výkop. Videli sme úplne perfektne celý štadión, aj ihrisko aj divákov a podľa môjho názoru bol dobrý výhľad z každého jedného miesta. Štadión nebol úplne vypredaný, ľudia postupne prichádzali ešte počas zápasu, ale podľa slov môjho španielskeho známeho, to bola veľmi dobra návštevnosť. Takže naplniť tak veľký štadión do posledného miesta asi nie je taká sranda.(celková kapacita štadióna je takmer 55-tisíc divákov)

Sedeli sme bližšiie k tureckým fanúšikom ako k tým madridským, takže sme mali možnosť si užiť fandenie oboch strán. Turkov bol veľmi slušný počet, odhadnúť to neviem, pozrite si videá. Vytiahli aj balóniky a celkovo ich štýl fandenia bol viac v štýle ‘psychiatria’ ako nejaké organizované fandenie. Proste sa bavili, skákali, šaleli, púšťali balóny… Madridský fanklub fandil celý zápas, ale fandenie sa znásobilo po prvom góle, keď sa sem tam na hlavné pokriky pridával aj zvyšok štadióna. Vo všeobecnosti sa zvyšok štadióna až tak nezapájal. Nejaké veľké pripravené choreá tiež neboli, klasické mávanie vlajkami, pochytanie sa za plecia a pod. Ale nič špeciálne…

Samotný futbal bol samozrejme parádny, nálada na štadióne gradovala s ďalšími gólmi. Atletico vyhrávalo 3:0, takže žiaden fanúšik sa sťažovať nemohol. V druhom polčase síce Besiktas znížil na 3:1, ale na fandení sa to negatívne neodrazilo.

Ešte by som povedala, že ľudia boli veľmi priateľskí, hneď ich zaujalo, keď počuli, že sa rozprávame po anglicky a snažili sa komunikovať s nami. Čo zväčša aj tak skončilo iba pri tom, že sa rozprávali s našim španielským kamarátom, ale bolo to milé.

Po zápase sme sa nechali unášať davom, samozrejme bolo cítiť už trochu inú atmosféru. Sem tam dáke pokriky sa ozvali, ľudia boli ‘veselší.’ Davy, ktoré sa valili na metro boli na nás až priveľa, a keďže sme aj tak sme nemali veľmi čo na práci, rozhodli sme pre večernú pešiu prechádzku Madridom.

Autor: Wasolera

Atletico de Madrid – Besiktas 3:1 (3:0), 8.3.2012, osemfinále Európskeho pohára, 25 000 divákov

Pochod fanúšikov Besiktasu ulicami Madridu:

Atmosféra priamo na štadióne: