Ďalším druholigovým táborom, ktorý portál ultras.sk oslovil je Rimavská Sobota. Pamätníci si pamätajú na časy, kedy Gemerčania hrávali najvyššiu súťaž, v posledných rokoch však miestny futbal upadá. Ako sa to odráža na miestnej fanúšikovskej scéne sme sa rozprávali s RIOIL-om.

Minulý rok sa naše počty pohybovali v rozpätí 20 až 40 osôb.

Väčšina súčasníkov zo súčasného kotla to nezažila, ale najvyššie počty sme mali v rokoch 1996 – 1999, v rozpätí od 50 do 200 osôb. Takisto po “znovuzrodení” boli naše počty vyššie, v rokoch 2006 – 2007 to bolo od 50 do 100 osôb. Príčin úpadku je toľko, že je to až na samostatnú štúdiu (úsmev). Hlavné sú asi pasivita klubu, ktorému na vlastných fanúšikoch nezáleží. Na druhom mieste je spoločenská situácia v meste, ktoré bolo “odsúdené” na zánik (Posledných 12 rokov klesá počet obyvateľov, kedysi takmer 26-tisícového mesta tempom 200 ročne. Dôvodom je totálny pád priemyslu v meste a vražedne vysoká nezamestnanosť), a tak si kotol nedokáže medzi sebou udržať mladých, ktorí po maturite z mesta odchádzajú za prácou. A tiež neatraktívnosť futbalu a mediálny pohľad na fanúšika ako na zver. Posledné dôvody majú samozrejme celoslovenskú platnosť.

V menších počtoch chodíte aj na výjazdy. Kde všade ste boli?

S výjazdmi je to posledné dve sezóny horšie, keďže jazdíme väčšinou len po strednom Slovensku. Nejak nás prestal lákať západ a východ… asi to bude lenivosťou. Minulý rok sme boli v Lučenci, Dubnici, Michalovciach, Ružomberku, Jesenskom, Liptovskom Mikuláši, Bardejove, Kremničke, Podbrezovej, Ružinej a na hokeji v Brezne, v Partizánskom a Dolnom Kubíne. Výjazdový koeficient si udržujeme niekde medzi 900 až 1000 bodmi. Okrem toho sme podporili Martin v Banskej Bystrici – Rakytovciach, Dolnej Ždani a Lučenci.

Ako hodnotíš jeseň?

Asi už tradične – letná časť bola slušná, okrem Senca sme nevynechali výjazd a doma sme vytvárali atmosféru, čo nám hrdlá a dlane stačili. No na jeseň to bolo znovu horšie, prestali sme jazdiť von a na domácich zápasoch sme toho mohli v niektorých zápasoch zo seba vydať viac. Doma sme trikrát predviedli choreografie, v jednom prípade sme ju po dlhšom čase podporili pyrotechnikou.
Za náš úspech považujem aj vyštvanie legionárskeho “cudzopasníka” z klubu, ktorého k nám “odložil” jeho manažér, aby získaval zápasové minúty v druhej najvyššej súťaži a on ho potom pekne speňažil. Hráč tak napriek tomu, že nemal ani na okresnú súťaž, pokazil na čo siahol a zvyšok mužstva bol z neho nešťastný, hrával celé 90-minútové zápasy. Nebyť nás, neodohrá šesť, ale všetky zápasy jesene. Takto ale rýchlo skončil tam, kde je jeho miesto.

My v našich radoch združujeme lokálpatriotov, ktorí podporujú každého rimavskosobotského športovca. Organizovane však chodíme len na hokej, ktorý navštevuje toľko isto divákov čo futbal. Keďže zimný štadión je uzavretý priestor a tribúny sú k sebe bližšie, zvykne tam byť dobrá atmosféra.
Túto sezónu bola naša podpora hokejistov spočiatku rozpačitá, keďže koncom minulej sezóny vedenie klubu nezvládlo náhly “úspech” (finále 2.ligy) a okolo štadióna to vyzeralo ako na policajných manévroch. Rovnako ľudské kvality ľudí pohybujúcich sa vo vedení sú viac ako pochybné.
Ale to, že vedenie nielen hokejového klubu a nielen v Rimavskej Sobote nevie pracovať s divákmi a fanúšikmi, je na Slovensku žiaľ asi normálne.

Aké máte vzťahy s vedením, resp. ako sa ku vám stavia?

Pred dvoma rokmi došlo k výmene na čele futbalového klubu. Nové vedenie prejavilo snahu spolupracovať s ultrafanúšikmi, nuž sme sa stretli. Vysvetlili sme im naše priority: že nám ako fanúšikom záleží na budovaní imidžu klubu, na získavaní divákov, na tom, aby v mužstve hrávali srdciari spätí s regiónom, na úcte k tradíciám a ľuďom, ktorí klubu robili dobré meno v minulosti. V podstate z toho bol len jeden pekný večer, počas ktorého sme vedeniu vysvetlili, ako by mal normálny futbalový klub fungovať a vedenie na to hneď ráno zabudlo… Skutočnú moc v klube má totiž niekto iný a fanúšikovia, nielen tí skalní, sú až na poslednom mieste ich záujmu.
V lete sme preto aktívne letákovou kampaňou vystúpili proti tomu, ako je klub riadený a navrhli sme návrat k fungovaniu klubu pod hlavičkou občianskeho združenia. Vedenie klubu to pochopilo ako útok voči sebe. Z dôveryhodného zdroja sme sa dopočuli o rečiach, ktoré o nás športový riaditeľ klubu šíril na kriminálnej polícii, nuž sme kontakty s klubom úplne prerušili.

Dobré vzťahy máme roky s fanúšikmi z Poltára, ktorí však už neexistujú ako samostatná skupina, ale radi ich medzi nami vidíme. Pred jeden a pol rokom sme nadviazali priateľstvo so skupinou Ultras Martin, s ktorou si občas vypomáhame na výjazdoch, keďže majú v mnohom podobný pohľad na svet.
V dávnej minulosti sme mali najväčšiu “nenávisť” s fanúšikmi VSS Košice a na domácich zápasoch s nimi to bolo zakaždým zaujímavé. Keďže medzi nami bolo veľa fanúšikov Slovana Bratislava, nemali sme radi ani Spartak Trnava, čo len podporil známy zápas na konci sezóny 1996/1997. Z dôvodu regionálnej rivality nemáme radi Lučenec a z dôvodu partizánky, pri ktorej sme prišli o významnú vlajku Žilinu.
V súčasnosti ako malý tábor vychádzame v podstate s každým v našej súťaži, nie sme tí, ktorí vyhľadávajú problémy. I keď sa samozrejme zvykne občas niečo zomlieť, ako naposledy v Podbrezovej, kde nás pred zápasom napadli domáci výrastkovia a po zápase boli naháňaní po celej ich obci…

Pozitívom sú všetci tí, ktorí chodia fandiť na tribúny futbalových štadiónov, venujú čas, peniaze a riskujú vlastné krky pre vytvorenie čo najlepšej atmosféry v sektoroch i čo najlepšieho mena svojho klubu a sú pritom schopní dlhodobo prekonávať všetky negatíva, ktoré na fanúšikovskú scénu pôsobia – a to tých negatív je na ďalšiu samostatnú odbornú štúdiu (úsmev).
Na scéne sa mi nepáčia rýchlokvasení fanúšikovia či “chuligáni”, najmúdrejší, najväčší, venujúci viac času sledovaniu iných scén a klubov než práci pre vlastný kotol. Proste zasraní pózeri, ktorí o pár rokov skončia na druhej strane plota ako príslušníci rôznych SBS, novinári a týpkovia v kravatách s nudným životom, avšak jediným správnym názorom…

Spomenul som to medzi príčinami nášho úpadku. Spoločenské postavenie futbalového fanúšika je na úrovni niekoľkonásobného vraha malých detí, primitíva a človeka bez perspektívy. Aby bolo možné všetky tieto smiešne stereotypy vo verejnosti postupne prekonávať, aby bol náš hlas volajúci po kultúrnom prostredí na štadiónoch interpretovaný ako volanie po primeraných službách a priateľskom prístupe usporiadateľov a nie ako volanie po monitorovacích systémoch, zoznamoch nežiadúcich osôb a nelogických bezpečnostných opatreniach, je potrebné, aby sme hovorili jednými ústami. Presvedčilo nás to, že za vznikom AFS stoja tí istí ľudia, ktorí roky bojujú za normálne postavenie fanúšika na tribúnach vo svojich kluboch a sú vo svojom úsilí úspešní.