Upísať sa aj diablovi

Ak je niečo, čo skutočne znechucuje fanúšikov futbalu, tak sú to predaje a odchody ikon klubu do konkurenčných ligových mužstiev. Prestupy Pečovského, Kopúnka či Pečalku sú dôkazom toho, že funkcionárom a hráčom záleží vo futbale iba na jednom – na peniazoch.

Viktor Pečovský, niekdajšia ikona banskobystrickej Dukly, už v žlto-zelenom drese. Foto: BR

Jedným z hlavných spoločných hesiel ultras fanúšikov je slogan „Against modern football – Proti modernému futbalu.“ Vyjadruje odpor proti zmenám, ktoré sa vo futbalovom hnutí posledné desaťročia dejú, a ktoré vedú k odcudzeniu sa fanúšikov a k honbe funkcionárov za ziskom a peniazmi. Sila peňazí narúša tradičné väzby fanúšikov s klubom, vzájomný vzťah už nie je o vernosti, vzájomne zdieľaných emóciách, ale o snahe funkcionárov vytriasť z návštevníka zápasu čo najviac eurogrošov. Platy hráčov sú zbytočne premrštené a viac ako inde platí, že peniaze kazia charakter.

Kým väčšina fanúšikov za celý svoj život fandí iba jednému klubu, je s ním v dobrom i zlom, hráčsky život je púťou žoldniera, ktorý ide tam, kde dajú viac. Nájsť v súčasnosti futbalovú osobnosť, ktorá spojila celú svoju kariéru s jedným klubom je ťažké. Slovenská liga však nie je žiadne terno a ostať v nej je pre ambiciózneho hráča klincom do rakvy. Verný fanúšik teda nielenže odpustí, ale aj dopraje svojmu obľúbencovi zahraničné angažmán. Už menej odpustí prestup v rámci našej Srandaligy, a ak je ten prestup do mužstva najväčšieho rivala, je to facka a napľutie do tváre fanúšika.

Ukážkovým príkladom je Kamil Kopúnek. Dlhoročný hráč a odchovanec Spartaka Trnava je v súčasnosti žoldnierom Slovana Bratislava. Zo zahraničného pôsobenia si to zamieril rovno do tábora belasých, na sklamanie nielen fanúšikov, ale aj celej rodiny.  Aký je to asi pocit, keď tí istí fanúšikovia, ktorí ťa dakedy hnali vpred ti nadávajú do belasých židov?

Alebo belasých kuriev. Mário Pečalka by si užil tradičné hanlivé pokriky na Slovan, na jeho šťastie žilinskí ultras bojkotujú domáce zápasy. Bývalý kapitán Žiliny, s ktorou zažil najväčšie úspechy svojej kariéry, sa vrátil na Slovensko – nie do Žiliny, ale do Slovana. Aby si na žilinskom trávniku  zahral v belasom drese.

A príklad do tretice. Viktor Pečovský. Odchovanec banskobystrickej Dukly, ktorý pod Urpínom odohral  11 sezón v seniorskom tíme. V čase, kedy oňho mali záujem zahraničné kluby, majiteľ klubu Ján Kováčik označil Pečovského ako rodáka z Čierneho Balogu za svojho obľúbenca, ktorý je nepredajný. Zdroje však postupom rokov vyschli, Dukla už nemá také ambície ako predtým, a tak vedenie banskobystrického klubu na výsmech posledným zvyškom fanúšikov Dukly predalo Pečovského do klubu najväčšieho rivala. Iba polroka potom, čo sa po rovnakej trase presunul Robert Pich, takisto jeden z najväčších obľúbencov tribún.

Keď sa pozrieme do minulosti nájdeme podobných príkladov plno. Marek Ujlaky v Slovane Bratislave, Dušan Tittel v Spartaku Trnava, atď… Niektoré veci by však pre hráčov a funkcionárov mali byť sväté. A nemali by ich zlomiť ani peniaze… Prestup alebo predaj hráča do tímu najväčšieho rivala je výsmech fanúšikom a hazardom s ich dôverou. Akú vernosť  možno čakať od fanúšika voči klubu, ktorého hráči sú iba žoldniermi? Prečo by sa mal identifikovať s tímom, ktorého hráči pri najbližšej lukratívnejšej ponuke zbalia veci a upíšu sa aj diablovi?

Je šťastie, že stále sú tu aj hráči ako Miroslav Karhan alebo Martin Jakubko. Klobúk dole ako sa zachovali voči klubom, ktoré im dali šancu, a v ktorých futbalovo vyrástli.

Pridaj komentár

1 komentár

  1. kiki píše:

    no s tym Jakubkom to tiez nie je celkom ruzove.. z vychodu ho dotiahla Dukla a ked sa „rozbehol“ tak ho predali takisto do Ziliny… dakedy som mal pernamentku na Duklu, teraz by som tam nesiel ani zadarmo.