Funkcionári SFZ sa chytili do vlastnej pasce slov o futbale ako produkte. Pokiaľ budú ďalej presadzovať ideu futbalu ako marketingového produktu, nemôžu sa potom diviť, že diváci im dajú pocítiť, ak za svoje peniaze nedostanú to, čo si predstavovali. Reprezentačný zápas s Lichtenštajnskom dal impulz k zamysleniu akým smerom sa bude SFZ, a jeho prístup k fanúšikom, uberať. Či nadiktovanou cestou po vzore UEFA a západných krajín alebo našou vlastnou, ktorá zohľadňuje slovenské reálie a historické tradície.  

Ilustračné foto: BR

Po vydretom víťazstve s Lichtenštajnskom sa hráči posťažovali na nežičlivú atmosféru na Pasienkoch. Zhruba 4000 divákov sa do fandenia veľmi nehrnulo, práve naopak, hlasno dávalo najavo nespokojnosť s vývojom stretnutia.

Ako bolo spomenuté v úvode, na mieste je škodoradosť. U funkcionárov SFZ a klubov sa zaužívalo moderné poňatie futbalu ako marketingového produktu a z tohto pohľadu má divák nárok vyjadriť nespokojnosť s tým, čo vidí. Divák nedostal produkt, za ktorý si zaplatil, tak to dal hlasno najavo.

Otázkou je, či toto skutočne funkcionári chcú. Lebo je tu aj iná skupina fanúšikov. Tá, ktorá futbal neberie ako produkt, ale ako hru, ako niečo čím žije 24-hodín nonstop. Vidí v ňom emócie, a berie ho aj s negatívami ako je slabší výkon futbalistov.

Práve túto skupinu SFZ systematicky vyháňa zo štadiónov, oháňajúc sa marketingovými poučkami nadiktovanými z UEFA resp. FIFA. Je na zamyslenie, čo považovať za hrubé nešportové správanie. Či odpálenie svetlice v hľadisku alebo to, že niekto od 3. minúty nadáva na vlastných hráčov (hráči Žiliny by o tom vedeli tiež rozprávať). SFZ trestá kluby za vulgárne pokriky fanúšikov, pritom vulgarity jednotlivcov z krytých tribún na vlastných hráčov sú tolerované. Obhajovať nadávky v choráloch je dvojsečná zbraň, ale funkcionári by mali futbalových divákov (a hlavne ultras) začať brať ako subkultúru, kde sú určité veci viac tolerované ako v komfornej väčšinovej kultúre. Nikto nezakazuje hip-hoperom používať vulgarizmy v textoch, rovnako by sa malo v rozumnej miere prižmúriť oko aj pri futbalových fanúšikoch. Alebo ich kreatívne motivovať k tomu, aby od nadávok upustili, ako sa to úspešne darí Myjave.

SFZ dlhodobo ide proti tej časti fanúšikov, ktorú majú hráči najradšej. Mentalita ultras a fanklubov spočíva v neprestajnom fandení, bez ohľadu na výsledok. Práve takýchto fanúšikov by reprezenátcia v zápase proti Lichtenštajnsku potrebovala. Aby prehlušili kriklúňov z tribún.

Komunita fanklubov je pripravená sa na tribúny (nielen repre zápasov) vrátiť. Potrebujú ale vidieť gesto, ktoré im dokáže, že SFZ a funkcionári klubov ich nepovažujú za nepriateľov. Rovnako možno odkázať aj hráčom typu Vladko Weiss, že ak im prekáža atmosféra na štadióne, bolo by fajn sa zamyslieť nad tým, prečo je tomu tak. A skutočným fanúšikom vyjadriť sem-tam aspoň slovnú podporu resp. si ich u funkcionárov pýtať späť. Zatiaľ sa k takémuto kroku odvážil iba Miroslav Karhan, ostatní hráči mlčia a ďalej nechávajú na seba kydať špinu od zakomplexovaných kriklúňov z tribún, ktorých výkriky na mĺkvych štadiónoch vynikajú.

SFZ nekriticky prijalo komerčný diktát UEFA. Funkcionári si ale musia uvedomiť, že západný model nebude u nás nikdy fungovať. My sa musíme pri  zapĺňaní štadiónov vybrať vlastnou cestou, ktorá zohľadní to,  že sa na našich trávnikoch nikdy nebude hrať futbal na úrovni anglickej či španielskej ligy, že tu nebudú behať hviezdy svetového formátu. Že nezaplníme každé kolo slovenské štadióny desaťtisícovými návštevami. Treba zobrať to čo je dobré a na tom stavať, nie ešte aj to pozitívne zavrhnúť.

Alebo si choďte ďalej touto cestou, ale potom sa nevyplakávajte, že vám nikto na štadión nechodí a ak náhodou aj príde, tak si iba vybiť osobnú frustráciu na vlastných hráčoch.