Po Nitre, Dunajskej Strede a Žiline hrozí, že k bojkotujúcim fanúšikom sa pridá aj jeden z najväčších táborov – Slovan Bratislava. V situácii, keď väčšina tradičných futbalových bášt hrá v kostolnom tichu, sa natíska otázka, že kto vlastne vyháňa divákov zo štadiónov.

Dušan Tittel, prezident Únie ligových klubov (ÚLK), pred sezónou vyhlásil, že cieľom je vrátiť divákov na corgoňligové zápasy. To, čo predvádzajú funkcionári klubov v jeho organizácii je však ukážkovým manuálom ako odplašiť aj posledného návštevníka slovenského ligového futbalu. V poslednom období sa ponúka hneď niekoľko príkladov toho, že manažéri slovenských klubov si nevedia ani len udržať posledné zvyšky fanúšikov. A práve naopak, robia všetko pre to, aby znížili už tak biedne návštevy.

Príklad č.1 – Nitra:
To, že mesto pod Zoborom patrilo niekedy k najväčším fanúšikovským baštám Slovenska vedia už len staršie ročníky. Naopak mladším fanúšikom sa poľahky mohlo stať, že nitriansky kotol na futbale nikdy nevideli. „Priateľská“, mafiánsky sa správajúca SBS na nitrianskom štadióne je v kombinácii s ďalšími faktormi zárukou toho, že Nitra dlho kotol nemala a dlho mať ani nebude. Minimálne kým budú vo vedení klubu ľudia prepojení na spomínanú SBS.

Príklad č.2 – Dunajská Streda:
Zápasy v Dunajskej Strede mali kvôli národnostnému akcentu vždy špecifickú atmosféru. Po postupe do najvyššej súťaže (resp. po kúpení licencie) v roku 2008 sa stal DAC oživením súťaže. Ich výjazdové počty dosahovali niekoľko stoviek ľudí a hovorilo sa o nich ako o trojke (po Slovane a Trnave) na našej ultras scéne. Avšak neustále trénerské a hráčske zmeny v kombinácii s absenciou klubovej koncepcie dokázali zredukovať počty ľudí na dunajskostredských tribúnach. V poslednej sezóne, kedy DAC vypadával z najvyššej súťaže už zanevreli na klub aj poslední verní a mužstvo hralo pred takmer prázdnymi tribúnami.

Príklad č.3 – Žilina:
V každom normálnom klube by ľuďom z takej organizácie ako sú Žilinskí fanatici bozkávalo vedenie klubu ruky. V priebehu niekoľkých rokov dokázalo občianske združenie zužitkovať úspešnú futbalovú vlnu MŠK a združiť okolo seba niekoľko stoviek členov. Z málo rešpektovaného tábora, ktorého kotol činil možno 50 ľudí sa zrazu po ultras stránke stala trojka Slovenska, ktorá solídne reprezentovala našu scénu aj v európskych súťažiach. Vedenie žilinského MŠK má však v hlave inú predstavu o atmosfére na štadióne a svojimi krokmi primäli Žilinských fanatikov vyhlásiť bojkot vlastného klubu. Žilina sa tak opäť vrátila tam, kde už raz bola. K fanklubu s 30-50 členmi a kostolnou atmosférou.

Príklad č.4 – Slovan:
Kto niekedy navštívil Pasienky, chápe frustráciu belasých z tohto štadióna, ktorý je v prvom rade určený na atletiku, nie na futbal. Navyše klubová politika nákupu hráčov nevychádza, namiesto toľko požadovaných bojovníkov na ihrisku, prichádzajú rôzne exotické mená a baleríny. Už v závere minulej sezóny absentoval na Slovane organizovaný kotol, po vypadnutí z európskej ligy ohlásila Belasá šlachta bojkot domácich zápasov. Aj keď následne toto rozhodnutie slovanisti korigovali, proti Žiline chýbalo organizované fandenie. Návšteva šlágru kola v podobe 1528 divákov hovorí za všetko.

Príkladov ako nepracovať s fanúšikmi je dosť. V čase, kedy je úspechom návšteva nad 2000 divákov by si mali konečne funkcionári jednotlivých klubov upratať v hlave a hlavne sa reálne pozrieť na situáciu okolo slovenského futbalu. Upustiť od fantasmagórií a modelov prebratých zo zahraničia, kde chodí na štadión 20 000 ľudí a zohľadniť slovenské reálie. Či cenové, futbalové alebo kultúrne. Lebo ak tu niekto vyháňa ľudí zo štadiónov, tak sú to predovšetkým funkcionári klubov sami.