Ultras blog: Ako začať
Tento postreh vznikol na základe informácií o dnes už zaniknutých skupinách aktívnych fanúšikov pri menších slovenských športových kluboch.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna super partia, ktorá na futbalových zápasoch fandila, po nich sa spolu opila, na celom Slovensku rešpekt mala a ak všetci nepomreli, jestvuje, žije a huláka dodnes. Takúto predstavu nosí vo svojej hlave nejeden mladý chlapec “od Záhorá po Kremenec” hneď po tom, čo bol očarený úžasnou atmosférou žijúcich a fandiacich tribún.
Skutočnosť však zvykne byť iná:
“napriek enormnej snahe vedenia fanklubu v spolupráci s klubom sa v zhruba 28-tisícovom meste nenašlo za polročného pôsobenia ani 30 stabilne chodievajúcich fanúšikov podporiť svoj klub a tým aj mesto. A podľa našich zistení by k tomu nedošlo ani v budúcnosti. Takže odkaz kritikom: nech sa páči, máte čo ste chceli, teraz budete mať na štadióne neuveriteľnú atmosféru, ktorá sa isto bude páčiť každému.”
“…klub nás mal v piči, bolo nás málo (cca 10 stále), nikto našu snahu nevedel oceniť a to ani hráči pre ktorých sme to robili. K tomu sa pridali tretí ročník sa ťahajúce slabé výkony ktoré za tým všetkým urobili definitívnu bodku.”
Čo s tým? Ako sa vyhnúť nezdaru?? Ako “správne” začať???
Človek je prirodzene spoločenský. Preto ak napr. Ivan B. z mesta D., miestny stredoškolák, chce oživiť dianie na tribúnach (futbalových, hokejových, hádzanárskych – doplň si čo chceš) vo svojom meste, lebo je tam totálne mŕtvo a jeho predsa atmosféra baví, začne o tom presviedčať svojich rovesníkov – zo školy, z ulice, z krčmy či klubu milovníkov šachu. Samozrejme osobne, nie prostredníctvom lákavej, no zradnej cesty virtuálneho sveta. Pritom je dôležitý predpoklad, že Ivan B. z mesta D. nie je patologický asociál neschopný denne prehovoriť dve súvislé vety s vlastnými spolužiakmi, zatvorený 99% voľného času medzi štyrmi stenami a duševne v priestore ohraničenom operačnou pamäťou noťasa a neplatenými pornostránkami (našťastie, takéto typy od úvah nad fandením zvyčajne odradí už záslužná misia zaručených informačných kanálov: “Peklo!!! Ultras zase vyčíňali!!! Zjedli za vagón mamičiek s deťmi a zapíjali ich krvou nevládnych starcov!!!” pozn. autora).
Náš Ivan B. z mesta D. je však správny chlapík, kamošov párkrát na tribúny dotiahol a tí pochopili, že by ich bavilo tráviť víkendy fandením, však aj tie videá s fanatikmi Legie či Delije Sever sú “ppc super”. Všetci majú plno nápadov na pokriky, chorále, choerá… práve to je tá chvíľa, keď treba prejsť od plánov k činom! Kým sú všetci nadšení a aktívni. Nevadí, že nik nemá skúsenosti s tým, ako vyrobiť transparent, koľko a akých veľkých kartónov treba ku choreografii a odkiaľ zobrať materiál na konfety. To všetko sa skupina postupne naučí systémom pokus – omyl. Zložitý chorál sa ťažko učí, rýchlo sa zistí, že spočiatku stačia jednoduché pokriky. Pekné vlajky na plot sa dajú vyrobiť aj z vyradených plachiet, síce nie na prvýkrát, ale tá piata, šiesta vlajka už bude mať šmrnc i kvalitu. Prezentovať sa podľa možností “bezchybne” je dôležité pre už zabehnuté skupiny s dobrým menom, ale pre nováčikov je najdôležitejšie, aby všetkých bavilo to, čo robia a neprestalo ich to baviť skôr, ako to párkrát poriadne roztočia.
Po zvládnutom úvode a opadnutí počiatočnej eufórie (po mesiaci, dvoch či dvanástich) sa vynoria problémy všelijakého charakteru (peniaze, iné záujmy, osobné konflikty, fízly, ženy ach tie ženy a pod.- doplň si, čo chceš). Život je boj a riešenie problémov, takže to nevadí. Stačí, ak držíte stále spolu. Aby ste to dokázali dlhodobo ťahať za spoločnými cieľmi, už od začiatku si je dobré osvojiť pár zásad:
1.Byť pravidelne v kontakte. Skupina, ktorá sa pravidelne nestretáva sa rozpadne pri prvom probléme. Nielen tribúnami je človek živý, pripravovať akcie treba vopred, okrem toho napr. také športovanie ponúka možnosť stretávať sa v podstate celý rok bez ohľadu na to, či má obľúbený klub sezónu. Jasné, stretávať sa možno aj po krčmách, ale ako jediná zábava to nie je práve ideálne, tobôž pre mladé skupiny (viď bod 4).
2.Každý dá, to čo má. Cestovné nie je pre študujúceho maličkosť, ale ak sa aj nepodarí absolvovať každý výjazd, je možné pomôcť napr. farbou, ktorá sa rodičom zvýšila po natieraní bránky na záhrade či návštevou niekoľkých podnikateľov v okolí, od ktorých sa vyzbiera za kartón použitých kotúčov z registračných pokladníc.
3. Osobný prospech a osobné pohodlie musí ustúpiť spoločnému prospechu. Keď má niekto talent na kreslenie a maľovanie, nepoučujem ho ako maľovať, ale pomôžem mu vo všetkom, o čo ma požiada. Keď má niekto mocný hlas a prirodzený rešpekt v skupine, nechám rozkrikovanie kotla na ňom. Rešpektujem prirodzenú vec, že ten kto na to má a unesie zodpovednosť, si zasluhuje rešpekt a nasledovanie ostatných, nie ohováranie a znižovanie autority. Čím schopnejších lídrov si skupina vychová, tým sa sama stáva silnejšou a tým viac nových členov sa k nej bude chcieť pridať.
4. Alkohol nie je dobrý pán. Za určitých okolností môže byť príjemný spoločník dospelých ľudí, ale sopliakom veku Ivana B. z mesta D. môže byť akurát zlým radcom a najhorším zvodcom znemožňujúcim obranu pred súperom, ktorý si prišiel po vlajky či lákajúcim zaspať vo vlastných výlučkoch niekde pod tribúnou (a to si potom množstvo ľudí, ktorí sa k skupine už nikdy nepripoja, bude pamätať – a poriadne dlho).
Samozrejme všetko snaženie vykonané v najlepšom úmysle môže u bežných návštevníkov tribún naraziť na nepochopenie, posmešky či znamenať negatívnu “reklamu” v škole. Na to treba byť pripravený. Ľudia pohybujúci sa v športových kluboch, abo dôchodcovia z tribún tam chodia roky a logicky nemusia byť z bandy “krikľúňov” nadšení. Ak však uvidia snahu tvoriť na tribúnach v prvom rade atmosféru burcujúcu hráčov k odhodlanejším výkonom, budú vás tolerovať. Vždy však treba mať na pamäti, že oni k vám nepatria. Ak si od klubového vedenia necháte diktovať nezmysly, môže vás dohnať do pozície “plateného komparzu” či “mažoretiek”, čo vás baviť (dúfajme!) nebude.
Nebude, tribúny sú jedným z posledných útočísk, kde môže mladý človek zistiť o čom skutočný život je. A navyše získa nezabudnuteľné zážitky, ktoré mu zostanú navždy, ako napríklad:
Na adresu red_2liga@ultras.sk môžte zasielať fotografie, alebo videá ďalších menších táborov, ktoré už dnes nie sú aktívne. Zozbieraný materiál neskôr zverejníme.
J*bat goral lubovnianske ku*vy!!!