Vynaložiť v čase krízy 250-tisíc eur na boj proti diváckemu násiliu, je dôkazom toho, že na Slovensku sa politické rozhodnutia prijímajú na základe populizmu a nie reálneho riešenia konkrétneho spoločenského problému.

Vláda chce meniť legislatívu vrátane Trestného zákona, vzdelávať sudcov, prokurátorov, policajtov v oblasti diváckeho násilia, či využívať spravodajskú činnosť tajnej služby. To všetko na základe materiálu, ktorý je plný vzletných frází a nedokáže si ani ujasniť terminológiu označovania jednotlivých skupín, ktoré sa na športových podujatiach pohybujú (divák, fanúšik, ultras, chuligán). Taktiež je absolútne mimo pri identifikácii jednotlivých táborov a ich údajných družieb, z ktorých niektoré nefungujú už viac ako desaťročie (viď. Spartak Trnava a GKS Katowice). Nad neexistujúcimi “partnerstvami” typu Košice a Widzew Lodz sa dá iba zasmiať.

Asi je márne očakávať od materiálu, ktorý požaduje na úlohy z neho vyplývajúce 250-tisíc eur, aby detailnejšie vysvetlil tvrdenie “agresívne správanie športových chuligánov, ku ktorému dochádza na športoviskách a pri presunoch fanúšikov má za posledné roky stúpajúcu tendenciu.” Materiál toto tvrdenie bližšie nešpecifikuje. Kým slovenská fanúšikovská, ale aj chuligánska, scéna plače nad počtami ľudí v sektoroch, nad tým, že sa nič nedeje, tak Ministerstvo vnútra konštatuje, že agresívne správanie chuligánov má stúpajúcu tendenciu. Otázkou zostáva akých chuligánov a pri akých presunoch? Podobné tvrdenie by možno malo svoje opodstatnenie v 90. rokoch, momentálne však v Nitre nefunguje žiadna skupina, v Žiline už takmer rok bojkotujú zápasy svojho mužstva, od jesene začal bojkotovať Prešov a ostatné tradičné tábory sa potácajú s historicky najnižšími číslami v svojich radoch.

V prípade, že niekto požaduje v čase krízy z verejných zdrojov 250-tisíc eur na riešenie nejakého problému, v prvom rade by mal na tvrdých dátach preukázať, že problém existuje. Po vzore tak často uvádzaného Anglicka, kde Home Office každoročne zverejňuje štatistiky priestupkov a trestných činov na futbalových štadiónoch.

Lebo v prípade, že nevieme existenciu reálneho problému zdokumentovať, môžeme sa oháňať iba prázdnymi frázami, že “Koncepcia reaguje na požiadavku spoločnosti…” A možno ani nie tak spoločnosti ako skôr médií, ktoré dookola točia tie isté stereotypy a fantazmagórie o vyháňaní rodín s deťmi z našich štadiónov alebo o anglickom príklade, kde si dokonale poradili s podobným problémom. Aby svoje slová podčiarkli, tak si neváhajú na pomoc zavolať sociológa, ktorý napriek tomu, že sa celý život špecializuje na urbanistiku, nemá problém zadefinovať príčiny diváckeho násilia.

Ministerstvo vnútra na čele s Robertom Kaliňákom zo SMERU-SD pokračuje v donquijetovskej tradícii boja proti veterným mlynom, ktorú vyznával aj jeho predchodca Daniel Lipšic z KDH. Vynaloženie toľkých prostriedkov na problém, ktorý v podstate neexistuje, je populistickým zastieraním skutočných problémov spoločnosti a populizmom založeným na stereotypoch o futbalových fanúšikoch.